27.6.2016 sme absolvovali naše netradičné vyučovanie. V rámci zážitkového učenia sme sa celý ôsmy ročník vybrali do Slavošovského tunela. Nasadli sme do minibusu pred školou. Vystúpili sme v Slavošovciach pred rodným domom nášho zberateľa ľudových rozprávok Pavla Dobšinského. Prečítali sme si pamätné tabule a vybrali sa k tunelu. Bolo pekne, tráva bola ešte mokrá, vyzeralo to na dážď, no my sme sa aj tak tešili. Prešli sme cestou nad dedinku. Tam sme videli vlak. Strojvodca s jeho spoločníkom sedeli v kabíne. Spoločník sa vyklonil a díval sa na nás, my sme mu zakývali, on zatrúbil a pokračovali sme v ceste. Cesta netrvala dlho. Prišli sme na miesto zvané ,,Dobšinského rozprávkareň ". Boli tam hojdačky, preliezačky, stoly, kresielka vyrobené z dreva. Hneď sme sa usadili a oddýchli si v ceste. Najedli sme sa nabrali síl a pokračovali. Trošičku vyššie boli ďalšie preliezačky a vchod do samotného tunela. Začínalo pršať, tak sme sa usadili pod striešku a rozprávali sa. Potom sme sa vybrali na samotný prechod tunelom. K vchodu viedli schodíky. Prišli sme až k samotnému začiatku. Ovial nás chlad. Pripravili si baterky a vybrali sa na 2,4 kilometrov dlhú tmavú a vlhkú cestu. Prvé pocity boli v zmiešané - strach, zvedavosť. Pomaličky sme sa dostali niekde okolo 690 metrov. Pani učiteľky nás vyzvali, aby sme skúsili zhasnúť svetlá. Všetci sme zhasli. V tuneli bola zrazu úplná tma. Cítili sme len chlad a počuli šum vody ktorá tiekla v tuneli. Celú cestu sme sa držali pri chlapcoch, ale nastal ten moment. Ani za nami vchod, ani pred nami východ. Boli sme niekde v strede tunela. Držali sme sa za ruky a postupovali stále ďalej a ďalej. Niekde okolo 1270 metrov sme začali vidieť v diaľke malé svetielko. Koniec tunela. Na konci bolo veľa blata, všetkým sa veľmi šmýkalo, ale nakoniec sme to zvládli. Vyšli sme na lesnú cestičku, po schodoch pod striešku, odpočinuli si na lavičkách a vydali sa na autobusovú zastávku do Kopráša. Tam sme sa ešte predtým, ako sme nasadli do autobusu pofotili a vydali sa domov. Bol to neopakovateľný zážitok, každému želáme niečo takéto zažiť. Báli sme sa, no boli sme zvedaví a nakoniec sme to zvládli. Veď zvedavosť vždy zvíťazí nad strachom. Keď by sme si to mali zopakovať, berieme to okamžite aj znova!
Tímea Petrovičová, Kamila Čipková

.jpg)